Ako som neprestala dojčiť ani po dvoch rokoch

 

 

Keď som ešte len plánovala založiť si rodinku, myslela som len na to, že aké je to krásne odchovať dieťa na vlastom materskom mliečku. Možno preto, že ja som (pod vplyvom socialistickej výchovy) to šťastie nemala. Povedala som si, že určite budem dojčiť tak dlho ako budem vládať, teda aspoň do 3 rokov veku dieťaťa. Dojčenie mi išlo hladko, i keď som spočiatku mala problém s prvým prisatím, kvôli malým bradavkám. Pomohla mi trpezlivá laktačná poradkyňa ešte v pôrodnici a odporučila mi dojčiace „klobúčiky“. Vďaka nim sa Miška prisala ihneď a potom jej to už išlo ľahko. Prestali sme používať klobúčik jedno ráno, tiež po 4 mesiacoch, ako jedna podobná maminka na blogu.

Keď mala Miška jeden rok, všetky ostatné kamarátky maminky s podobne starými detičkami, už dojčiť pomaly prestávali. Najprv vynechali niektoré denné dávky a nakoniec aj tie nočné. Trvalo to niekoľko dní, kým si detičky zvykli, ale vraj to zvládliJ Ja som to nezvládla. Nedokázala som počúvať čo i len 5 minútový nárek a prosbu o mliečko. „Musíš vydržať! Ak raz popustíť, zvykne si na to a ty ťažko prestaneš.“ Tak to som asi slaboch, pretože ja to skutočne nedokážem. To sa mám zavrieť do vedľajšej izby? Alebo odísť na víkend preč z domu? Alebo si mám dať pichnúť injekciu na zastavenie produkcie mlieka?.. Nie, nič z toho ja aplikovať nebudem! Povedala som si, že počkám, kým to prejde samo. Veď raz jej musí zachutiť „normálne“ jedlo viac, ako moja „didinka“.

Ale ani to sa u nás nedialo. Miška vytrvalo bojuje o moje mliečko a po roku a pol začína používať svojské metódy. Privinie sa ku mne, nežne sa na mna pozrie a usmeje. A pritisne sa k prsníku. Nedá sa jej odolať. Po ďalšom polroku, keď už oslávi svoje druhé narodeniny, sa cítim ako využívaná a slabá matka, čo si nevie zastať svoje predsavzatia. A tak požiadam o pomoc odborníčku na metódu OneBrain. Má mi pomôcť zistiť, či vlastne chcem alebo už nechcem dojčiť. Prikladá jemne ruky na moje ruky a pomocou odozvy môjho podvedomia spoločne zisťujeme, že dojčiť chcem! A dôvod? Bojím sa, že odstavením prídem o priazeň mojej dcérky. Aká hlúposť! Ale vysvetlite to môjmu podvedomiu, ktoré nadobudlo pocit menejcennosti ešte kdesi v detstve a neustále túži po tom, byť milovaná a potrebná. Pravdou však zostáva aj to, že dojčenie mi prináša nádherné pocity, teplo, duševnú pohodu a aj telesné pohodlie. Nemusím vstávať skoro ráno a robiť hneď raňajky, keď sme na prechádzke a nie je poruke žiadne jedlo alebo pitie, stačí vyhrnúť tričko. Keď Mišku niečo bolí, alebo ju niečo vystraší, hlt teplého mliečka a objatie to vyliečia za jednu minútu. A navyše nebýva vôbec chorá.

Aj napriek jednoznačným výhodám pre mňa, aj pre Mišku, mi stále vŕta v hlave otázka – robím dobre, keď dojčím tak dlho a tak často? Neviem ani povedať koľkokrát za deň, pretože to nerátam. Zvyčajne ráno, okolo obeda, večer, pred spaním, po polnoci a nadránom. A keď si  vypýta len tak si „cucnúť“. Dlho som sa trápila tým, že málo papká ostatné jedlo. Ale mám sa trápiť, keď je plná energie, krásnej postavy a zdravá?

 

A tak ma OneBrain presvedčí, že prestať nechcem ja, ani Miška a že nikomu z nás to nie je na škodu. Naopak, to, čo ma uberá o energiu a duševnú rovnováhu nie je dojčenie samotné, ale „hlasy“ v mojej hlave a okolo mňa, ktorým sa to zdá divné – dojčiť dvojročné dieťa.

Po ďalších štyroch mesiacoch prichádzam za lekárkou Ajurvédskej medicíny s rovnakou otázkou – robím dobre, keď dojčím vyše dvoch rokov? Samozrejme! Znela fundovaná odpoveď. Na Srí Lanke dojčia deti minimálne 3 roky, ale aj dlhšie, 4-5 rokov. Síce už nie tak často, ale predsa. Dodáva to deťom potrebné látky pre budovanie imunity a podporuje duševnú rovnováhu a vzťah k ľuďom. A vôbec to nemá negatívny vplyv na rast a zdravie zubov (vraj to ničí sklovinu), práve naopak, materské mlieko posilňuje rast zubov omnoho viac ako to kravské. Odchádzam spokojná a Miška tiež. Len sa jej snažím vysvetliť, že treba viacej jesť, aby si doplnila potrebné výživné látky. Veľa obilovín, zeleniny a strukovín, menej mäska, minimum múky a jogurt len s medom. Na pitie voda, riedená šťava a čaj len pri chorobe. Píšem si poznámky od pani doktorky.

A zrazu sa mi dostáva do rúk článok od Ľuby Lapšanskej, známej propagátorky dojčenia na Slovensku a uznávanej laktačnej poradkyne. Dlhodobé dojčenie nie je hriech! Potvrdzujem si svoju hypotézu a teším sa, až sa naplnia jej slová, že dojčenie ustane samo a nebadane. Vtedy, keď dieťa zaujme vonkajší svet natoľko, že už dojčenie stratí svoju silu aj opodstatnenie. Sľubujem si veľa od jej slov, že rozmaznať dieťa možno rôznymi spôsobmi a nemusí to byť práve dlhodobým dojčením.

Hurrá! Môžem pokračovať. Aká úľava :-) A tak v tom pokračujem a uvidím, ako to skončí.

...

O pár dní bude mať Miška tri roky. Ešte stále si doprajeme ten nádherný pocit blízkosti a radosti z „didinky“. Už len po trošičkách. Ale aj tak začínam byť aj ja unavená a tak pomaly, ale s istotou vysvetľujem dcérke, že „didinka“ je tu od prírody pre malé bábätká a že ona už podrástla natoľko, že ju nepotrebuje. Mama tu však pre ňu zostane navždy. Je až neuveriteľné, ako mi súhlasne prikývne a len sa tak pritúli. Ale občas sa na mňa pozrie s tým jej šibalským úsmevom v oku a povie „troškuuu, prosiiim“. A tak si cucne, skôr pre pocit ako kvôli pitiu a nikomu z nás to neprekáža. Keď zaspáva, potrebuje sa ma ešte dotýkať. A v noci? Vysvetlím jej, že v noci spíme. Všetci. A tak odrazu, spí aj ona celú noc. Vo vlastnej posteli. Aké jednoduché.... Bez hodinového „odvykacieho“ plaču, o ktorom počujem rozprávať mamičky. Len občas sa zobudí na zlý sen a vtedy si k nej ľahnem, dotkne sa ma, alebo si aj trošku cucne mliečka. Len pre pocit, že je v bezpečí. A spí ďalej.

Keď mala nedávno horúčku, moje mliečko ešte stále fungovalo, ako keď bola maličká. Do dňa bola fit. Keď mala emočne náročný deň a nevedela zaspať, mliečko ju upokojilo a v pokoji zaspala. Keď sa udrela, sama si vypýtala trošku mliečka na ranku a tá sa rýchlo zahojila. Nestrháva zo mňa šaty, ako ma strašili tetky, že dlho dojčiť sa neoplatí. Nekazia sa jej zúbky z materského mlieka, ako ma strašili kamarátky. Je vitálna, zdravá, samostatná. A že je prítulná, citlivá a občas smutná, keď odchádza jej mamička? ....Myslíte si, že by to malo byť inak?

Raz dávno som si povedala, že ja budem dojčiť tri roky. A vôbec to neľutujem :-)

 

 

Daniela Tejkalová


Články a postrehy od mamičiek uverejnené na webe www,dojcit-je-in.eu obsahujú osobné skúsenosti a názor mamičiek, ktoré nie vždy sa zhodujú s odporúčanými metódami.

 

Pri problémoch s dojčením využite odborné poradenstvo - služby poradkýň pri dojčení. Ich zoznam nájdete na stránke OZ Mamila http://www.mamila.sk/pre-matky/poradkyne-pri-dojceni/