Náš príbeh

 

Mala som 19, keď sa mi narodil syn. Po šiestich hodinách trápenia som nemala silu, aby som ho zobrala do náručia, keď mi ho sestrička priniesla ukázať – zabaleného v perinke. Písal sa rok 1996 a zostal vo mne pocit „viny“, že som nebola schopná svojho syna ani na chvíľu podržať a vedela som , že pri ďaľšom pôrode sa to určite nestane. Richarda som dojčila presne dva roky. Mlieka som mala dosť, ale kvôli drastickému chudnutiu mi gynekologička  kázala zredukovať počet dojčení na 1, takže som sa rozhodla pre dojčenie nadránom, aby som nemusela vstávať. Takto sme fungovali šesť mesiacov. Nakoľko moje problémy so zdravým pretrvávali, doktorka to vysvetľovala „vyčerpávajúcim dojčením“ a kázala malého odstaviť. Takže Richard sa naposledy prisal deň pred svojimi 2.narodeninami... Mlieko som ešte pár týždňov odstriekavala a dávala som mu z pohára, lebo som nemala srdce vylievať..

Richard rástol, moje problémy zostali a dokonca sa zhoršili. Nakoniec vysvitlo, že nemali nič spoločné s dojčením. Prekonala som operáciu, hormonálnu terapiu a kvôli komplikáciám som roky žila s otázkou, či ešte budem môcť mať deti.

V roku 2008 sme s manželom vyskúšali očistnú kúru prírodnými prípravkami a výsledok sa nenechal na seba dlho čakať – v marci 2009 sme sa dozvedeli úžasnú správu: čakáme dieťatko! Síce som už mala cez 30, tehotenstvo aj pôrod prebehli úplne prirodzene a hladko. Veľká vďaka patrí môjmu gynekológovi, MUDr.Vaškovi za starostlivosť a profesionálny prístup. V porovnaní so „zážitkami“ z roku 1996 to bolo niečo úplne iné a krásne. Je veľmi dôležité, keď manželia (a nielen žena) môžu v plnej miere dôverovať Bohu, ale aj lekárovi. Tým, že sme mohli byť s manželom spolu od začiatku nastúpenia bolestí  a zažiť celý pôrod spoločne, sa z príchodu našej dcérky stal neopakovateľný zážitok, ktorý posilnil náš vzťah ešte viac.

S Rebekou som mohla zažiť kontakt „koža na kožu“ hneď po jej narodení a netrvalo dlho,  kým sa prvýkrát prisala. Bola som šťastná a vďačná za ten pocit. Kvôli nedostatku miesta na pôrodnej sále (v ten deň sa rozhodlo prísť na svet 10 bábätiek) nás museli preložiť na chodbu a malú zobrali na novorodenecké oddelenie. Po príchode na izbu ju ale priviezli a ona sa prisávala jedna radosť...

Teraz má dva a pol roka a dojčenie funguje stále.  Za tú dobu sme zvládli moju liečbu ATB, sádru na ruke, röntgen a trhanie zubu, nástup menzesu, školenia, cestu do zahraničia a dokonca zdá sa, že sme prekonali aj najväčší nátlak zo strany okolia. Väčšinou to naše „kojenie“ berú prirodzene, alebo vzbudzuje obdiv, ktorý zvyčajne patrí statočným hrdinom, ktorí napriek všetkým trápeniam vytrvajú. U nás je to ale inak. Dojčím rada a aj keď niekedy, keď sa mi nakopí viac vecí ako by som bola schopná dvomi rukami a za 7/24 zvládnuť, si povzdychnem že „jatodeckonamojdušuodstavím“ , keď si trochu oddýchnem, vrátime sa do starých koľají a veselo fungujeme ďalej.

Veď mliečko sa tvorí, malá saje, tak prečo nie...?

Je zábavné usmievať sa, keď sa ma niekto spýta: a dokedy ju budeš kojiť, kým nezmaturuje? :-)

 

Katka Brňáková

marec, 2012

 

 


Články a postrehy od mamičiek uverejnené na webe www.dojcit-je-in.eu obsahujú osobné skúsenosti a názor mamičiek, ktoré nie vždy sa zhodujú

s odporúčanými metódami.

 

Pri problémoch s dojčením využite odborné poradenstvo - služby poradkýň pri dojčení. Ich zoznam nájdete na stránke OZ Mamila http://www.mamila.sk/pre-matky/poradkyne-pri-dojceni/