DOJČOPRÍBEH č.4

 

"Medzi dojčiacimi mamičkami sa necítim ako ufón, ktorý dá svojmu dieťaťu prsník aj 30x za deň a 15x za noc."

 

Keď som otehotnela, bolo pre mňa automatické, že budem svoje bábätko dojčiť. V celej blízkej ani širšej rodine som nikdy nevidela dieťa na umelom mlieku. Ale rozhodla som sa nič nenechať na náhodu a na konci štvrtého mesiaca som začala navštevovať kurz dojčenia. Bola som nadšená, laktačná poradkyňa hovorila presne to, čo som vnútorne cítila a pomaly mi ukazovala smer môjho budúceho materstva. Zakúpila som si aj knižku Praktický návod na dojčenie a do nemoty som si v nej listovala. Dojčením som bola až taká posadnutá, že sa mi raz snívalo, že dojčím škrečka :-)

Bábätko sa narodilo a napriek mojej požiadavke na samoprisatie mi ho odniesli. Prvý raz som ho videla spiace po 5 hodinách, druhý raz po ďalších 5 hodinách a potom až ráno.. Stále spiace, bez záujmu o prsník. To bola rana pod pás. Skúšala som snáď všetko, ale synček stále spal. Sestričky mi chodili „pomáhať“, zobrali malého, nasilu ho zobudili, mne požmolili bradavku a vopchali mu ju do úst. S komentárom „toto sú skôr prsia pre otecka ako pre bábätko“ opúšťali izbu a medzi dverami nezabudli dodať, že namiesto tých jabĺk, čo mi muž nosí mi mal radšej doniesť klobúčiky a fľašu. Vo mne to vrelo a pochopila som, že označenie Baby friendly hospital je len na papieri a budem si musieť poradiť sama.

Syn sa prvý raz poriadne prisal a najedol asi po 60 hodinách po pôrode. Ľahla som si na bok, jeho odbalila z perinky a pritúlila som si ho k sebe, tiež ležal na boku tak, že sme sa dotýkali bruchami. Prvé prisatie bolo trochu bolestivé, aj mi praskla bradavka, ale našťastie som rýchlo vďaka knihe upravovala prisatie. Ale čo bolo pre mňa najdôležitejšie, že sa konečne najedol. Za dva dni, ktoré sme ešte boli v pôrodnici, všetko dohnal a aj váhová strata bola v norme.

Keď sme prišli domov, stal sa z neho prísavník. Dojčil sa skoro stále a dlho. Z jeho prvých troch mesiacov si pamätám len to, že bol skoro stále na prsníku. Nemohla som ísť na dlhšiu prechádzku, lebo už po 20 minútach sa chcel znovu dojčiť. Situácia sa trochu upokojila, keď som ho začala nosiť v ergo nosiči, ale  aj tak som mala pocit, že sa dojčí skoro stále. Hocikam sme prišli, hneď bol na prsníku a každý už len pozeral, že „zase?“. A potom prišiel zlom. Začal sa zaujímať o okolitý svet a dojčenie mimo domu, ticha a postele odmietal. Toto trvalo do jeho prvých narodenín. Bolo to hrozné takmer ¾ roka s ním zas nemôcť nikam ísť, lebo hladoval a moje prsia explodovali. Keď sme išli len tak na výlet, tak sa nadojčil doma a potom celý deň nič. Ľahala som si v aute na zadné sedačky, rozkladala deku v parku na zem, nič nezaberalo, on sa stále obzeral po okolí. Bála som sa, že takto prídem o mlieko. Najhoršie to bolo na Vianoce, keď sme celý deň strávili u svokrovcov a on sa celý deň nenadojčil.  A hoci už bol vo veku, že mal jesť príkrmy, nezjedol nič. A večer, keď sme konečne zaľahli do postele sa tak napil, že nakoniec povracal celú posteľ. Bolo mi z toho na nič, ale nevedela som ako to riešiť. Radili sme sa aj s laktačnou poradkyňou, odporúčala zvýšiť tvorbu, no ja som vnútorne cítila, že toto nie je cesta, mlieka som mala stále veľa, vždy mi pri dojčení vytekalo aj z druhého prsníka. Tak ostávalo len čakať.

Keď mal syn 13 mesiacov, boli sme na víkendovom pobyte a ja som mala vnútorný strach ako to zas bude. A zrazu bolo všetko v pohode. Dokonca sa prvý raz po takej dobe nadojčil vonku, v Múzeu Slovenskej dediny, takmer po sediačky. No ja som skákala od radosti, že hádam už je dobre J a veruže už je dobre. Od vtedy to už ide len k lepšiemu. Momentálne má syn 19 mesiacov a zase sme vo fáze, že prsník hocikedy a hocikoľko. Nemám zábrany dojčiť na verejnosti, pretože potreby môjho syna sú prvoradejšie ako predsudky iných.  A musím priznať, v poslednej dobe je tých predsudkov čím ďalej tým viac. Už sa okoliu zdá na dojčenie veľký, zdá sa im, že sa dojčí na jeho vek pričasto, že papá málo tuhej stravy, že v noci zle spí. Proste, že už dojčenie nie je preňho. A ja sa musím brániť, musím brániť jeho a je to vyčerpávajúce.

Tu by som rada spomenula návštevu podporných skupín dojčenia. Do dnešného dňa je to miesto, kde nájdem podporu a oporu a nech sme už s dojčením prešli cez hocijaké situácie, vždy tam bola mamička, ktorá zažila niečo podobné a podporila. Práve na podpornej skupine sa cítim ako doma, nehanbím sa priznať, že ma občas dojčenie vyčerpáva, ale na druhej strane mi dodáva neskutočnú radosť. Medzi dojčiacimi mamičkami sa necítim ako ufón, ktorý dá svojmu dieťaťu prsník aj 30x za deň a 15x za noc. Aj vďaka nim a laktačnej poradkyni viem, že dieťa sa raz odstaví a odíde z našej postele a skôr sa bojím toho, že ja nebudem na to pripravená, ako toho, že by sa to nestalo. 

 

Katka F.


Fotogaléria

Táto fotogaléria je prázdna.


Páči sa vám tento príbeh? 

Mohol by pomôcť aj ostatným?

Zdieľajte ho na sociálnych sieťach.

 

 

Predchádzajúci DOJČOPRÍBEH                    Ďalší DOJČOPRÍBEH