DOJČOPRÍBEH č.1

 

"O tom, že chcem dojčiť ma ani tak nepresvedčili argumenty o zdraví, 

ale veta, že DOJČENIE JE VZŤAH."

 

 

Môj príbeh sa začína ani neviem kedy presne. Mám 7mesačného chlapčeka a dojčím ho. Ale kým som prišla až sem musela som prejsť všeličím.

Bola som od začiatku tehotenstva, resp. odvtedy, odkedy som to aspoň teoreticky riešila presvedčená, že dojčiť budem. Dokonca som nedala ani na také príbehy, že                 po cisárskom reze sa nedojčí a podobne. Našťastie sa ani ten cisársky rez nekonal. O tom, že chcem dojčiť ma ani tak nepresvedčili argumenty o zdraví, ale veta, že DOJČENIE JE VZŤAH. A ja som sa strašne bála, že keby som to vzdala hneď na začiatku a ustúpila fľaši, že by som si tým pokazila celý vzťah s mojim bábätkom.

Pôrod bol krásny, priložili mi ho na hruď. Pekne sa prisával, a chudol ako všetky deti po pôrode. Na druhý deň sa mi neskutočne naliali prsia, čo síce bolelo ale tešila som sa, že mám mliečko. Ale moja jediná podpora boli tzv. laktačné poradkyne v nemocnici. Neboli zlé, vraveli nech vyčkám, ale nakoniec mu začali dávať umelé mlieko, lebo chudol. A ja plná strachu som si povedala, že hlavne nech je jemu dobre. Čo som si preplakala preto, ale vravela som si , že pre neho len to najlepšie, a myslela som si, že najlepšie je to, čo hovoria a robia v nemocnici. Čo im ale nemôžem odoprieť je, že ma naučili dávať mlieko cez malíček a nie cez fľašu, to som im vďačná.

Prišla som domov, dojčila ale prikrmovala, mala som podporu v dojčení, ale len tak akoby „chuťovku pre dieťa“ a zvyšok som musela dokrmovať umelým, lebo však asi mám slabé mlieko. (Ako príroda evolučne vie vybaviť ženu slabým mliekom sa pýtam doteraz.) Syn bol drobný a tabuľky vraveli aký má byť. Priberal, rástol, spal, kakal, ale bol mimo tabuliek. (Odvtedy som odporca tabuliek a noriem a priemerov.) Bola som neskutočne nervózna a skrátka iná , aká som bývala. Vedela som, že sa mi niečo nepáči, ale nevedela som čo presne.

Nakoniec, keď moja „pomoc“ z domácnosti odišla, a už som bola len pod drobnohľadom telefonátov, som si povedala a dosť, odučím ho od umelého mlieka a budem sa plne sústrediť len na svoje mlieko. A syn stále priberal, spal, kakal, tešil sa, a stále mimo tabuliek. A ja som stále pokračovala, už som ani nedvíhala telefonáty lebo ma nebavilo odpovedať zvedavcom na to, či som ho aj dokrmovala, koľko váži, kedy kakal a tak. Zavolala som si laktačnú poradkyňu, vypočula si ma, poradila ako lepšie dojčiť, rôzne polohy a som jej naozaj vďačná, lebo ma pochopila.

A na otázky dokedy budem dojčiť, odpovedám dokedy bude syn chcieť. A na to, že mám prestať dojčiť a na večer dávať kašu aby lepšie spal, odpovedám, že nedám a že rada k nemu vstanem. A vlastne neznášam slovo KAŠIČKA :-)

A môj záver: nekupujte si dojčenskú váhu je to zbytočnosť, vypnite si zvonenie na mobile a volajte len keď máte chuť vy, ak máte pevnú linku zrušte ju, na blbé otázky presne tak aj odpovedajte, a hlavne verte v seba. Všetko je namierené tak, aby vám ako matkám znižovali sebavedomie, že sa neviete postarať o svoje dieťa a preto potrebujete tonu ďalších vecí. Ale my to vieme, my vieme, že dieťa je zdravé, a že potrebuje maminku a jej pŕsko, a že materská dovolenka je o tom, aby sa venovali sebe matka a dieťa, a nie preto, aby po pár týždňoch nabehli na starý život návštevy reštaurácií a kín. Ten VZŤAH za to stojí.

 
    Dominika Žáková

 


Fotogaléria

Táto fotogaléria je prázdna.


Páči sa vám tento príbeh?

Mohol by pomôcť aj ostatným?

Zdieľajte ho na sociálnych sieťach.

 

 

Ďalší DOJČOPRÍBEH